Článok preberáme so súhlasom Denníka N. Pôvodný článok nájdete TU.
Slovensko môže mať tento rok draftovaných až šesť hráčov do NHL. Veľký podiel na tom má HK Svište – klub, ktorý robil všetko naopak.
Pred tohtoročným vstupným draftom do NHL je v centrálnom skautskom rebríčku zaradených 17 slovenských hokejistov. Podľa odhadov by tento rok napokon mohlo byť draftovaných šesť Slovákov. Minulý rok si kluby NHL nevybrali nikoho, v roku 2015 piatich hokejistov zo Slovenska.
Viac ako päť Slovákov bolo naposledy draftovaných v roku 2005, osem
Najväčšie zastúpenie majú odchovanci bratislavského hokeja – v 17- člennom výbere sú štyria. Ani jeden z nich však nevyrástol v Slovane Bratislava, ale v HK Svište.
Ide o klub, ktorý vznikol z trucu nespokojných rodičov, ktorí opustili Slovan a založili si vlastný klub. Slovanu doteraz chýbajú ročníky 1998 a 1999. Pre nespokojnosť s politikou zväzu hrávali súťaže na južnej Morave.
Traja zo Svišťov sú v rebríčku vysoko – Adam Ružička je najlepšie hodnoteným slovenským korčuliarom v severnej Amerike (pred Marián Studeničom a Samuelom Bučekom).
Adam Ružička v drese Sarnia Sting
Jakub Lacka a Tomáš Hedera sú zas dvaja najlepšie hodnotení slovenskí korčuliari z európskych klzísk. Štvrtým Svišťom je Filip Krivošík, ktorý je spomedzi vybraných Slovákov predbežne najhoršie hodnotený.
Svišťom je aj Martin Fehérváry, ten však pôjde do draftu NHL až budúci rok.
Martin Feherváry skóruje na MS juniorov 2017
Trénovali v nákupnom centre
Svište vznikli pred viac ako desiatimi rokmi. Keď rodičia sledovali tréningy svojich prípravkárov, niečo sa im nezdalo.
„Chceli sa hrať a hrať hokej, ale na tréningoch pod metodikou SZĽH len korčuľovali. Nebavilo ich to,“ hovorí Adriana Hosťovecká, zakladateľka dnes už neexistujúceho klubu a bývalá novinárka. „Deti to nebavilo, bolo to smutné a frustrujúce.“
Hosťovecká dala dokopy nespokojných rodičov a oslovila menovca Borisa Hosťoveckého. „Je to najlepší detský tréner v Bratislave. Do oka nám padol aj humor bývalého reprezentačného brankára Romana Megu.“
Hosťovecký viedol Svišťov popri angažmáne v Slovane Bratislava, k trénerskému tímu sa neskôr popri Megovi pridali aj bratia Dostálovci. Hráči nového klubu však nemali kde trénovať, ľad si museli prenajímať.*
„Začínali sme v nákupnom centre Avion, na maličkej ľadovej prenosnej ploche. Vedenie centra aj správca Marek Hvozdík boli skvelí. Ak budú chlapci hviezdy, tu by mali mať autogramiádu,“ hovorí Hosťovecká.
)
Mini klzisko v Avione
Svište neskôr trénovali aj na starom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, v Ružinove alebo aj v Trnave. „Hocikde, kde nám pomáhali.“
Ak to niekto nezvládal, ostatní sa poskladali
Boris Hosťovecký tvrdí, že jedným z dôvodov vzniku Svišťov bolo to, že vtedajšie vedenie Slovana bolo proti účasti prípravkárov na turnajoch. „Keď dieťa trénuje, chce svoje umenie niekde predať,“ tvrdí.
Svište nedostávali dotácie zo zväzu ani z mesta či mestskej časti, všetku ich činnosť financovali rodičia či sponzori. Rodičia sa na začiatku skladali po 1500 korún mesačne (približne 50 eur).
„V kategórii dorastu to bolo už aj vyše 300 eur mesačne. Sponzori k nám však chodili sami, videli, že to má zmysel. Boli to priaznivci hokeja, najčastejšie išlo o firmy, v ktorých pracovali rodičia malých Svišťov,“ spomína Hosťovecká.
Nie všetci rodičia však náklady dokázali znášať. V tom prípade však zafungovala komunita, ktorá sa vytvorila okolo Svišťov. „Ak to niekto nezvládal, poskladali sa ostatní. Hokej je kolektívna hra. Ak nie je kolektív, nemôže vyrásť hokejista. Rodičia to chápali od začiatku.“
Opustili nielen Slovan, ale aj Slovensko
Náklady sa Svišťom zdvihli, keď opustili slovenské súťaže a ako štvrtáci začali hrávať české súťaže na južnej Morave. Domáci štadión mali v Rosiciach pri Brne, 150 km od Bratislavy.
Štadión v Rosiciach
Spočiatku od moravských celkov dostávali výprasky. „My sme mali prísne nastavené pravidlá, české deti jedli rezne s majonézovým šalátom a aj tak sme fasovali. Kým sme sa dostali na ich úroveň, trvalo to dva roky,“ hovorí Hosťovecká.
Tvrdí, že keď sa so slovenskými tímami stretli na turnajoch, bola to hra na mačku a myš. Mačkami boli Svište. „Vo svojej vekovej kategórii sme sa na Slovensku stali neporaziteľnými. A tak k nám začali chodiť ďalšie deti. Rodičia v nás našli cestu.“
Jedným z dôvodov odchodu zo slovenských súťaží bol podľa Hosťoveckej fakt, že na veľké ihrisko u nás hrávajú až piataci. Dovtedy majú k dispozícii len turnaje v minihokeji, ktorý sa hrá na šírku obrannej tretiny.
V minihokeji sa zároveň hrajú dva zápasy tých istých tímov, výsledky sa navzájom spočítajú a až potom je jasný víťaz.
„Ak bol druhý tím extrémne slabý, mohli ste ako celok aj prehrať. Ako sme to mali deťom vysvetliť? Bežne deti hovorili, že to nie je fér a taký sprostý hokej nechcú hrať.“
Hosťovecká kritizuje aj povinné striedania – vtedy deti nesmú byť na ľade dlhšie ako 60 sekúnd. „Mám podozrenie, že celý minihokej vznikol preto, že pre deti nebol priestor na zimných štadiónoch. Zato partičky a sponzori mali prenájom ľadových plôch vždy v lukratívnych časoch.“
Tvrdí, že keď hráčky a hráčov potrebovala namotivovať, vtrhla do šatne a vyhrážala sa im, že pôjdu hrať hokej na Slovensko.
Svište zanikli, keď sa deti dostali do veku okolo štrnástich rokov a začali hrať za dorast. Ak chce klub pôsobiť v dorasteneckej súťaži, musí už disponovať kompletnou mládežníckou štruktúrou, ktorú Svište nevedeli dať dokopy.
„Rozpŕchli sa a ja ich z diaľky sledujem, som nesmierne hrdá. Hodiny na ľade, všetky hádky a polená pod nohami stáli za to.“
Zväz kritizovala, teraz s ním spolupracuje
Hosťovecká dlhodobo patrí k veľkým kritikom vedenia hokejového zväzu. Na otázku, či nemá ambíciu odovzdať svoje skúsenosti práve na SZĽH, nám ešte v decembri odpovedala: „A nemajú oni pocit, že potrebujú ľudí, ktorí niečo dokázali a niekoho vychovali?“
Denník N následne oslovil hokejový zväz s otázkami v súvislosti so Svišťami. Prezident Martin Kohút sa potom osobne stretol s Hosťoveckou a vypočul si jej názory, dokonca pre zväz vypracovala materiál.
„Už predtým som sa v súvislosti s vypracovávaním novej stratégie výchovy mládeže stretával s Romanom Megom. Má vzťah k malým deťom, dokáže ich pritiahnuť k ľadu. Potrebujeme zmeniť ponímanie trénera,“ hovorí Kohút. Ten sa stal prezidentom zväzu minulý rok v lete.
S Hosťoveckou rozoberal hlavne manažérsky pohľad na vedenie podobného tímu. „Bral by som ju ako podporný materiál k zmene. Je veľmi dobré sa s ňou rozprávať a počúvať, na aké prekážky narážali. U nich to bolo založené na peniazoch, lebo nahrádzali systém. My môžeme poskytnúť peniaze a zobrať si ich systém,“ tvrdí Kohút.
Martin Kohút, prezident SZĽH
Kohút dáva za príklad úspešnú generáciu hráčov z Topoľčian, ktoré v krátkom slede dali hokeju hráčov ako Miroslav Šatan, Radoslav Hecl či Ľubomír Višňovský.
„Miro mi povedal, že to bolo o pánovi Nemcovi, o jeho otcovi, o komunite, ktorá sa o nich starala.“
Zväz podľa neho bude modifikovať minihokej, aj keď očakáva istý odpor ľudí, ktorí ho vymysleli. Kohút tiež hovorí, že „deti budú mať puk a veľa, najskôr sa však musia naučiť korčuľovať“. Pomôcť by mali malé hokejové haly, ktorých výstavbu chce zväz spustiť ešte tento rok.
Otvorene hovorí, že zväz sa chce inšpirovať Svišťami a sústrediť sa nielen na vytvorenie tímov, ale aj komunít ľudí, ktorí sú ochotní si navzájom pomáhať.
„Chceme sa inšpirovať aj saleziánmi. Je to náboženská komunita, v ktorej sa venujú deťom, aby športovali. Nahrádzajú ulicu, vyrástol u nich aj Vladimír Dzurilla.“
Náhoda či výsledok systému?
Hosťovecká sa pri Svišťoch inšpirovala knihami legendárneho českého trénera Luďka Bukača. „Verila som v neho a kopírovala. Deti chodili do jeho kempov a my sme sa snažili ísť podľa jeho metodiky.“
To zahŕňalo tréningy na plavárni či v gymnastických halách. „Nahrádzali sme voľakedajšiu ulicu, na ktorej sa deti venovali mnohým športom,“ hovorí.
Dôležitou súčasťou komunitného života boli aj opekačky a súkromné stretnutia. Rodičia vytvorili výbornú partiu. Tréner Boris Hosťovecký s odstupom rokov tvrdí, že tréningy sa veľmi neodlišovali od tých, ktoré viedol v Slovane.
„Mal som však iný počet detí. Bol iný pomer záťaže a odpočinku. Na ľade bolo menej detí, čiže spravili väčší počet opakovaní,“ tvrdí Hosťovecký, ktorý je dodnes mládežníckym trénerom Slovana. Základom je podľa neho korčuľovanie.
Svište roky patria v mládežníckych reprezentáciách k dôležitým hráčom. Vyvstáva otázka, či je úspech projektu výsledkom systematickej práce alebo sa len náhodou stretli talentovaní jedinci.
„Fehérváry, Ružička, Krivošík či Lacka v sebe niečo mali, ešte o nich budeme počuť. Majú niečo, čo nezískali len tréningom. No môžete mať talent, ale pokiaľ nemáte dobrý tréning, nikam to nedotiahnete. Musí tam byť jedno s druhým,“ tvrdí Hosťovecký.
„Je to asi taká náhoda ako výstup na Gerlachovský štít. Keď tam raz chceš vyliezť a máš na to, tak tam vylezieš,“ dodáva Michal Dostál, ktorý Svišťov trénoval v neskoršom období. Hosťovecký si spomína aj na to, ako Svište vnímali ostatné kluby.
„Kritika, odsúdenia, no dnes nám ďakujú. Keď má niekto niečo nové a ja som to nevynašiel, budem ho kritizovať – to je ľudská vlastnosť.“
Najväčší rozdiel? Súdržnosť
V neskoršej fáze klesal trénerský vplyv Borisa Hosťoveckého, ktorý sa Svišťom nestíhal venovať popri práci v Slovane. Vtedy prišli na scénu bratia Michal a Tomáš Dostálovci.
„Čo tam bolo iné? V prvom rade oveľa častejšia komunikácia s rodičmi,“ spomína Michal Dostál, dnes tréner tímu do 16 rokov v Slovane. „Rodič bol braný ako partner, ktorý má právo na vysvetlenie, spätnú väzbu. V klube si tréneri vždy musia držať odstup.“
Cieľom Svišťov podľa neho bolo, aby hráči chodili na tréningy radi. „Udržať si ich prácou, aby nemali dôvod odísť.“ Najväčšou výhodou bol priestor na ľade, keď v tíme bolo menej hráčov ako u konkurencie. „Vyhratosť v zápasoch a turnajoch ich odlišovala v riešení herných situácií na inej úrovni taktickej individuálnej vyspelosti.“
Nezávisle od Hosťoveckej uviedol, že veľký rozdiel oproti tradičným klubom bol v súdržnosti chlapcov a rodičov. Tiež tvrdí, že nemali veľmi odlišné tréningové metódy. „Mali sme len dva tréningy na ľade do týždňa, museli sme byť efektívni. Úsilie skórovať bolo enormné. Chalani sú nastavení na víťazstvá – uspieť, nie si len ísť zahrať.“
Dobré spomienky na Maroša Krajčiho
Po Svišťoch zostala diera v Slovane Bratislava, dodnes má problémy s ročníkmi 1998 a 1999. „Poslednou kvapkou pred naším odchodom bol prístup zo strany vtedajšieho manažéra mládeže Ľuba Lenára. Povedal, že keď sa nám nepáči, nech ideme. Tak sme odišli,“ spomína Hosťovecká.
Potom však prišlo k stretnutiu s generálnym manažérom Marošom Krajčim. „Pochopil, podporil, pomohol. My naňho máme dobré spomienky, naše deti od neho dostali prvé zápasové ligové dresy.“
Hosťovecká potom dostala od Krajčiho ponuku a pracovala s najmenšími deťmi Slovana. Prípravkári začali chodiť na turnaje. „Deti dostali na tréningoch puk, veľké veci sa diali,“ ironizuje.
V Slovane však dlho nevydržala, novinky sa nepáčili niektorým ľuďom v klube. „Večné škriepky vyvrcholili tým, že ak som chcela pokračovať vo svojej práci, musela som prosiť o podporu Maroša Krajčiho. Bolo mi to trápne.“
Na Slovan nezanevrela, naopak – označuje sa za jeho veľkú fanúšičku. Na jednej strane chváli klub za to, že doviedol do mesta KHL, na druhej tvrdí, že mladí hráči nemajú klub, v ktorom by sa uchytili.
„Naša rodina, hoci nepochádzame z Bratislavy, sme slovanisti. A môj syn, hoci nikdy nehral za Slovan, je slovanista. Lebo my sme Slovan!“
