Autor: Dávid Lech
Úspešných hokejistov možno zaradiť do dvoch kategórií. Tí, ktorí majú prirodzený talent a medzi elitu sa prebojujú s ľahkosťou. A potom tu máme mužov, ktorí kráčajú za svojím snom prostredníctvom tvrdej driny. Vypotené hektolitre na tréningoch a obdivuhodná neoblomnosť. A presne sem možno zaradiť Zdena Cháru.
Sledujte naše sociálne siete Facebook a Instagram.
Začiatky boli ťažké
Cestu medzi najjagavejšie hviezdy hokejového sveta si doslova vydobyl. S hokejom začínal v trenčianskej Dukle, no v sezóne 1995/96 pôsobil až v piatich kluboch. Zahral si v juniorke „vojakov“, taktiež si zahral v druhej najvyššej slovenskej súťaži v drese Dukly, nastúpil za druholigové Piešťany a šťastie skúšal aj v metropole Česka, kde vo farbách pražskej Sparty pôsobil v juniorke a v prvom tíme „rudých“. Nikde sa však výraznejšie nepresadil.
Viac ako jeho hokejové kvality ale všetkých zaujala výška mladého hokejistu. Diváci, počnúc realizačným tímom či samotnými spoluhráčmi, sa na neho pozerali optikou hokejovej atrakcie. Zosmiešňovali ho a neraz si vypočul poznámku o tom, že má odísť naháňať loptu pod basketbalovými košmi.
„Nikto mi neveril. Bol som príliš veľký, príliš neohrabaný, príliš všetko. Nikoho na Slovensku som nedokázal presvedčiť, že dokážem hrať hokej,“ spomínal Chára na svoje neľahké hokejové začiatky. Z hokejistu, ktorého chceli vyhnať nadobro z ľadu, sa stal jeden z najrešpektovanejších hráčov a lídrov hokejového sveta.
Tvrdá drina a podpora položili základ úspechu
V jeho schopnosti však veril jeho otec. Ako bývalý tvrdý muž – zápasník a reprezentant Československa, nastolil svojmu synovi mimoriadne náročný, no efektívny tréning. Jeho denným chlebíkom sa stal ranný beh pred raňajkami, následné vzpieranie v pivnici a večer ho vždy čakali náročné kilometre na bicykli. Mladý športovec trénoval prakticky neustále. Jeho otec mu na záhrade medzi stromy nasadil železnú tyč. Vždy keď šiel okolo, mal za úlohu urobiť 10 zhybov. Tvrdý dril si na ňom vybral svoju daň, veľký-malý Zdeno totiž potajomky plakával. S odstupom času ale pochopil, že práve každodenná námaha ho posúvala vpred.
Draft a historický moment v reprezentácii
Napriek tomu, že v slovenskom prostredí bol ponižovaný, vyhliadli si ho skauti New Yorku Islanders. V roku 1996 bol draftovaný v treťom kole z celkovej 56. pozície, čo mladého hokejistu motivovalo do ďalšej tvrdej práce.
V zámorí vytvorili Chárovi omnoho vľúdnejšie podmienky. Kým v Trenčíne mu nevedeli zohnať ani poriadne korčule a tvrdili, že hokejista z neho nikdy nevyrastie, v úvodnej sezóne za morom dostal priestor v 49 stretnutiach vo WHL v tíme Prince George Cougars. V nasledujúcich dvoch ročníkoch 1997/98 a 1998/99 pendloval medzi prvým tímom „ostrovanov“ a AHL.
👉 Prečítajte si tiež: Marián Hossa – Príbeh legendy slovenského hokeja
O rok neskôr sa natrvalo usadil v defenzíve New Yorku Islanders. V niektorých dueloch strávil na ľade takmer 30 minút a patril medzi najdôležitejších mužov v obranných radoch amerického celku. Na hruď mu prišili „áčko“ pre asistenta kapitána, ale ani to nezabránilo jeho odchodu z klubu. Isles sa v prekvapujúcom trejde vzdali stále zlepšujúceho sa obrancu spoločne s Billom Muckaltom a prvou voľbou v drafte (Ottawa vďaka nej získala Jasona Spezzu) za hviezdneho Rusa Alexeja Jašina.
Do Ottawy prišiel s renomé fyzicky zdatného hokejistu s lesknúcou sa striebornou medailou na krku z MS v hokeji 2000. Chára odohral na svetovom šampionáte 9 duelov a síce v nich ani raz nebodoval, po finálovej prehre s Českom 3:5 sa radoval z historicky prvého medzinárodného úspechu Slovenska v elitnej kategórii.
Prerazenie medzi absolútnu elitu
Ročník 2001/02 Chára odštartoval v domácej lige v drese Dukly Trenčín. V ôsmich súbojoch si na konto pripísal 4 body za dva góly a rovnaký počet asistencií a nabral smer Kanada. V tíme Ottawy Senators sa začala dlhoročná drina slovenského hokejistu prejavovať naplno. Sezóna 2003/04 mu vyniesla miesto v prvom All-Star tíme a dostal sa do záverečnej nominácie o Norris Trophy pre najlepšieho beka ligy. V hlasovaní odborníkov skončil na druhom mieste a cenné ocenenie putovalo do rúk Scotta Niedermayera z New Jersey Devils. Napriek tomu išlo o obrovský úspech. Z hráča, ktorého posielali hrať basketbal, sa stal druhý najlepší obranca najlepšej hokejovej ligy sveta.
Jeho napredovanie pribrzdila výluka, ktorú strávil vo švédskom Färjestade. S náhradným klubom sa dostal až do finále, kde sa prizeral na radosť súpera z Frölundy po prehre 1:4 na zápasy. V lete 2006 Chárovi končila platnosť kontraktu. Vedenie Senators sa kvôli platovému stropu rozhodovali medzi dvomi obrancami – Zdenom Chárom a Wadeom Reddenom. Prednosť dostal kanadský bek a Chára kývol na päťročnú ponuku Bostonu Bruins s ročným príjmom vo výške 7,5 miliónov amerických dolárov.
„Chcel som tu ostať. Som veľmi sklamaný. Myslel som, že Ottawa bude vo vyjednávaní zmluvy agresívna. Počas posledných deviatich dní pred 1. júlom (kedy sa Chárovi končila platnosť zmluvy pozn. red.) mi ani raz nezavolali. Vybrali si Wadea Reddena. Je neuveriteľný hráč a výborný chlapík. Je dobrým lídrom. Tvrdili mi, že Wade si vzal menej peňazí, no obaja sme obdržali ponuku na 6 miliónov USD a napokon ani nevzal menej, pretože podpísal za 6,5 miliónov,“
sťažoval sa Chára zámorským médiám.
Prepisoval históriu NHL ako skutočný kapitán
V tíme Bostonu Bruins našiel prijatie. Prakticky okamžite ho menovali za kapitána tímu a kým Ottawa Senators začala v nasledujúcich ročníkoch stagnovať, „medvede“ z Bostonu začali naberať na kvalite. Do tímu pribudli Phil Kessel, Milan Lucic či Brad Marchand. Druhý menovaný si pre theplayerstribune.com s úsmevom na tvári zaspomínal na svoje začiatky v kabíne Bruins:
„Keď som prišiel prvýkrát do šatne, bol som šťastný, že môžem byť okolo hráčov NHL. Zdeno Chára zrazu vstúpil do miestnosti a ja som sa len snažil, aby som s ním nenadviazal očný kontakt. Bol som tak nervózny a zároveň nadšený. Zdeno zbadal, že je v kabíne niekto nový a namieril si to priamo ku mne. Som vcelku veľký chlap, ale Zdeno… Zdeno je monštrum. Podal mi svoje obrovské „ručisko“ a povedal: ‚Čau. Som Zdeno. Teší ma.‘ Chápete, čo mi povedal? Som Zdeno. Ako keby som to nevedel! Podal som mu ruku a Big Z mi ju svojím stiskom takmer rozdrvil.“
Bruins sa síce v prvej sezóne pod vedením nového kapitána nedostali do play-off, ale v ďalších rokoch sa stali pravidelnou súčasťou vyraďovacej časti. Dopomohli k tomu aj tri 50-bodové sezóny 206 centimetrov vysokého kolosu, ktorý si v zámorskej profilige vybudoval obrovský rešpekt a pravidelne sa radil medzi najlepších obrancov sveta.
Mnoho „NAJ“ počas úspešnej kariéry
V ročníku 2007/08 sa opäť dostal medzi finalistov pre Norris Trophy, tentoraz musel gratulovať legendárnemu Nicklasovi Lidströmovi, ktorý zvíťazil s obrovským náskokom pred Dionom Phaneufom a slovenským zadákom. O rok neskôr sa dočkal individuálneho ocenenia jeho kvalít, získal Norris Trophy a s devätnástimi gólmi si vytvoril kariérne maximum. Po zisku prestížneho ocenenia celému svetu odkázal: „Mojím najlepším trénerom bol otec. Keby nebolo jeho, nestál by som tu.“
Zdenovi Chárovi ale podobné úspechy nestačili. Naďalej na sebe tvrdo pracoval. Ročník 2010/11 sa stal jeho najúspešnejším v kariére. Získal Mark Messier Leadership Trophy pre hráča s najväčšími vodcovskými schopnosťami na ľade i mimo neho. Navyše vďaka 33 plusovým bodom získal Bud Light Trophy pre hokejistu s najlepšou bilanciou +/-. Dosiahol taktiež na pomyselný hokejový Olymp, keď ako kapitán doviedol svoj celok k Stanley Cupu.
Boston Bruins zdolal vo finále Vancouver Canucks 4:3 na zápasy a najvyšší hokejista histórie NHL sa stal len druhým európskym kapitánom, ktorý svoj tím doviedol k najcennejšej hokejovej trofeji sveta.
Cesta nahor vedie cez drinu a pády
Zároveň sa musel venovať aj nečakaným súdnym konaniam. Po zápase z 8. marca 2011 totiž Zdeno Chára čelil trestnému stíhaniu z ublíženia na zdraví. Bežný súboj neďaleko striedačky s Maxom Paciorettym sa totiž skončil zlomeninou štvrtého stavca a ťažkým otrasom mozgu. Kanadský krídelník po zrážke so slovenským obrom narazil do stĺpa na striedačke. Na Slováka bolo podané trestné oznámenie, 17. novembra bol celý súdny spor ukončený s jasným verdiktom . Chárove meno bolo rehabilitované. V kanadskom Montreale ale rozhodne nie. Tento incident rozpútal obrovské vášne medzi klubmi z tzv. „Original Six“ a veľká rivalita medzi klubmi, ktorá bola obnovená práve zákrokom Zdena Cháru, panuje dodnes.
„Nemal to chlapec ľahké, ale vždy našiel vôľu. Myslel som si, že po tom, čo sme v živote všetko preskákali, ostanem silný. Alebo tie slzy vyrazili práve preto,“
tvrdil dojatý a hrdý otec Zdeněk v rozhovore pre denník Sme.
Obhajcovia titulu patrili aj ďalší ročník medzi favoritov na zisk Stanley Cupu. Partia okolo svojho lídra skončila hneď v prvom kole na hokejkách Washingtonu Capitals. V roku 2012 za sebou nechal Zdeno Chára nezmazateľnú stopu počas Zápasu hviezd, keď vytvoril doposiaľ platný rekord v najtvrdšej strele v NHL. Puk na bránu vypálil rýchlosťou 175,5 kilometrov za hodinu.
Omnoho viac ho určite potešil zisk striebornej medaily na MS v hokeji 2012. Podceňovaný slovenský tím doviedol ako kapitán až do finále, kde zverencom Vladimíra Vůjteka nepomohli ani dva góly kapitána Cháru a rozbehnutým Rusom podľahli 2:6. Zisk medaily pre Slovensko s kapitánskym céčkom na hrudi bolo pre skúseného harcovníka veľkým zadosťučinením.
👉 Odporúčame prečítať: Marián Gáborík – klenot slovenského hokeja s dynamitom v nohách
Za všetkým stojí každodenná tvrdá práca slovenského hokejistu, ktorý na sebe vždy tvrdo pracoval, čo potvrdzujú aj slová Grega Cronina, bývalého asistenta trénera New Yorku Islanders. „Pravda, vyzeral trochu komicky, ale nikdy som nevidel hráča, ktorý by na sebe pracoval tak ako Zdeno. Jeho morálka a nasadenie z neho urobili prvotriedneho obrancu,“ tvrdil bývalý americký hokejista, ktorý sa Zdenovi po príchode za „veľkú mláku“ intenzívne venoval.
Úspechy ho motivovali dokázať viac
Mohlo sa zdať, že zisk Norris Trophy a Stanley Cupu mohol postupne starnúceho hokejistu uspokojiť. To nebol prípad Zdena Cháru, ktorého vysoká pracovná morálka a nezlomnosť môže byť dokonalým príkladom pre začínajúcich hokejistov. Jednou z domén výnimočného obrancu je perfektná fyzická pripravenosť k čomu mu dopomáha láska k športu.
Okrem hokeja sa Zdeno Chára, pochopiteľne, venoval v rámci tréningu aj zápaseniu. Rovnako miluje cyklistiku. Už niekoľkokrát sa v lete vybral do Francúzska, kde na bicykli absolvoval množstvo kilometrov na trasách populárnej Tour de France. Cyklistiku pre ESPN Chára prirovnal k hokeju:
„Viete, že idete prekonať 200-míľovú vzdialenosť a viete, že to bude dlhé a bude to bolestivé. Musíte tomu veľa obetovať, musíte byť ochotní užiť si bolesť. Je to ako v hokeji a v iných životných situáciách. Jednu chvíľu musíte šliapať do kopca a neskôr idete dole kopcom, taký je aj život. Musíte byť ochotný ísť niekedy aj pomaly, vždy sa prispôsobiť situácii.“
Okrem iného rád siahne po boxerských rukaviciach a taktiež ovláda japonské bojové umenie aikido, ktoré vo svete preslávil herec Steven Seagal. Aby toho nebolo málo, slovenský hráč už niekoľkokrát úspešne absolvoval triatlonové preteky a v rámci voľného času rád zdoláva vysoké hory. Medzi jeho najcennejšie turistické skalpy patrí africké Kilimandžáro, ktoré sa pýši výškou 5895 metrov nad morom.
👉 Odporúčame pozrieť: Top bitky Zdena Cháru – nakladal Čechom, Slovákom a bil sa aj pri premiére
Absurdna požiadavka na vedenie Ottawy
Na tréningy Bruins často jazdí bicyklom a istý čas o Chárovi kolovala historka o tom, že svoju nezdolnú fyzičku pestuje v jednom z bostonských mrakodrapov, kde mal podľa viacerých svedkov (obyvateľov budovy) pravidelne behávať do schodov až do absolútneho vyčerpania. O jeho úžasnej kondícii hovorí jasne aj jeho pôsobenia v Ottawe Senators. V jednom z posledných zápasov základnej časti, v ktorom už o nič nešlo, požiadal svojich trénerov o odohranie kompletnej porcie 60 minút. Vedenie klubu mu túto neuveriteľnú požiadavku síce zatrhlo, no jeho tréneri sa jednohlasne zhodli: „Všetci sme súhlasili s tým, že by to dokázal.“ Tvrdý tréning sa mu vyplatil, napriek pokročilému hokejovému veku naďalej dokázal držať krok s omnoho mladšími hráčmi.
A svoj tím po zisku Stanley Cupu o dva roky neskôr opäť doviedol do samotného finále. V ňom Boston nestačil na Chicago Blackhawks a prehral 2:4 na zápasy. V nasledujúcej olympijskej sezóne sa mu dostalo veľkej pocty, keď sa v úvodnom ceremoniáli ZOH v Soči stal slovenským vlajkonosičom. Olympijská účasť Slovenska v Rusku sa však skončila fiaskom, keď napriek kvalitnému kádru naši hráči obsadili predposlednú jedenástu priečku.
Mnohí pochybovači tvrdili, že má odísť do hokejového dôchodku alebo zmeniť klub. Slovák ale podpísal ročne predlženie kontraktu s Bostom a naďalej rozdával skúsenosti mladším spoluhráčom. V sezóne 2018/2019 Zdeno opäť doviedol Bruins až do finále, kde Boston podľahol outsiderovi zo St. Louis Blues 3:4 na zápasy.
Je vzorom pre svoju rodinu
Zdeno Chára je okrem obrovského športového ducha veľkým vzorom aj v súkromnom živote. Napriek tomu, že na ľade jeho rozpätie rúk a fyzické parametre vzbudzujú strach, v súkromí je veľmi skromným a pokorným človekom. Okrem svojho tela sa stará aj o duševné zdravie a rozvíjanie svojich schopností. Ovláda sedem rôznych cudzích jazykov – český, poľský, ruský, švédsky, nemecký, španielsky a anglický.
Vo voľnom čase si rád sadne za bicie a taktiež veľmi dobre ovláda hru na gitare. Popritom sa stále viac a viac venuje zdravej výžive, v lete sa venoval sebarozvoju prostredníctvom kurzov na Harvard Business School a taktiež je držiteľom titulu z oblasti financií, ktorý získal prostredníctvom online štúdia. Veľkú poklonu mu v jednom z rozhovorov vzdal aj výkonný riaditeľ hráčskej asociácie NHLPA, Donald Fehr:
„V prvom rade, Zdeno je veľmi inteligentný a mimoriadne vnímavý. Keď sa s ním rozprávate, môžete to až vidieť. Samozrejme, trochu preháňam, no pri ňom môžete pozorovať, ako starostlivo premýšľa nad otázkami, ktoré mu kladiete. Je pre neho dôležité, ako odpovedá. Nehovorí nič do prázdna. Nepovie nič bez toho, aby zvážil, čo má povedať.“
So svojou manželkou Tatianou má tri deti – dcéru Elliz Victoriu a synov Bena a Zacka. Už teraz sa o ňom hovorí ako o budúcom členovi hokejovej Siene slávy a s čistým svedomím ho možno označiť za jedného z najlepších obrancov hokejovej histórie.
Zdeno, ĎAKUJEME!
