Píše Vlado Kurek, z prvého neobjektívneho športového portálu TakUrcitee.sk
V stredu 17. Januára sa zrodila hokejová olympijská nominácia. Čakalo sa na ňu naozaj dlho, dvojica Šatan & Ramsay ju oznámila doslova v hodine dvanástej. Neverím, že sa medzi 5 miliónmi odborníkov na hokej v krajine s alternatívnym názvom #HokejováRepublika našiel jeden, ktorý nezostal v šoku.
Žiaden hráč zo Slovana? Bez jedného z najlepších brankárov KHL? Desať (slovom 10) hráčov z Lintnerligy? Bez Viedenského a Meszároša? S Lacom Nagyom, ktorý chvíľu nehral ani za Košice? Tieto a podobné vety ste včera isto čítali alebo písali aj vy hore-dole internetom. Čo sa vlastne stalo?
Kanadský žartík?
Čaká nás zvláštna olympiáda. Bez najlepších hráčov sveta sa z Pchojngjangu stal turnaj druhej kategórie. Na druhú stranu bojkot NHL tak trocha (ale naozaj iba trocha) vyrovnal nepomer síl medzi našim a svetovým hokejom. To všetko ako keby nahrávalo falošnému pocitu, že opäť máme šancu ukázať čo vieme. Objektívne hrozilo, že sa zopakuje príbeh posledných veľa rokov. Falošná nádej, potom nahnevané hundranie pred televízorom a sklamané spomínanie na časy kedy bol národným pokrikom tento: „Lašák nie je brankár, Lašák je boh.“
„Duo Šarsay“ ukázalo, že nemá chuť strácať čas a taktizovať. Žiadne „olympiádu ešte nejako dolepíme, aj tak nie je čas na zmeny a potom na Majstrovstvách sveta uvidíme čo s mladými“. Urobili veľmi jasný, jednoznačný rez. Bez alibi objektívnych dôvodov typu štrajk, či zranenia. S jasným vedomím, že každý fanúšik v momente vymenuje päť hráčov, ktorý tam ROZHODNE mali a mohli byť. Toto tu nikto neurobil od…. asi nikdy. Od Lillehameru cez Goteborg, Turína a Vancouver, vždy sme poslali absolútnu slovenskú elitu a aj to tak vyzeralo. Nagano a Salt Lake City boli nespravodlivosti a tiež to tak vyzeralo.
To, čoho sme svedkami, je tvrdohlavé/odvážne (nehodiace sa škrtnite) nasledovanie existujúcej vízie. Sprievodné reakcie autorov výberu sú jednoznačné. Vybrali hráčov hladných po úspechu, ochotných urobiť čo bude treba v maximálnom možno fyzickom nasadení. Konečne vidíme niečo, čo robia úspešní tréneri: Vyberú si realistický, ale moderný systém a dosadia do neho hráčov, ktorí maximalizujú šancu exekuovať ho najlepšie ako sa dá.
One more thing
Tomáš Prokop (sledujte na twittri, odporúčam) ako prvý reportoval zaujímavý fakt: V tomto mladom, fyzicky disponovanom kádri vyčnievajú „starci“ Graňák a Nagy. Dokopy majú takmer osemdesiat rokov … a nula štartov na olympijských hrách. Ak si niekto z vás myslí, že sú tam však za odmenu, skúste si to premyslieť ešte raz. Podľa mňa ukazujú, že nominácia je naozaj premyslená. Každý hráč v nej má presne určené miesto.
Mne sa však ešte viac páči, skvelý marketingový rozmer tejto nominácie. Žiadne nudné očakávané repete, ani alibistický výber. Nech už si o slovenskom hokeji myslíme čokoľvek, jedno máme asi všetci spoločné: Taký výber sme ešte nevideli. Úroveň zvedavosti sa včera poriadne zvýšila. Čaká nás pár týždňov zúrivého debatovania, či tam mal byť Viedenský a Meszároš, ale stavil by som sa, že prvé buly s Ruskom si pozrie viac fanúšikov, ako keby sme poslali tradičnú zostavu. A viete si predstaviť čo by sa stalo keby by tento výber „čo nemá žiadne šance“ uhral jeden – dva dobré zápasy?
Môj vzťah k slovenskému hokeju už roky zahaľuje smútok a rezignácia. Priznávam však, pán tréner Ramsay, odteraz máte moju plnú pozornosť.
